Komunikácia
Komunikácia
Vytie
Vytie je zrejme najznámejší spôsob vlčej komunikácie. Väčšinou sa ho zúčastňuje celá svorka a môže byť počuť na vzdialenosť viac ako 16 Km.
Veľmi rozšírený je názor, že vlci vyjú na mesiac. To však nie je pravda, teda aspoň nie celkom. Rozhodne nie je nemožné, aby vlci vyli len tak pre radosť - napríklad na mesiac. To však môžu len ak sú v dobrom rozmare a v bezpečí vo vnútri vlastného teritória. Ťažko niečo také urobia ak sú na cudzom teritóriu alebo v jeho bezprostrednej blízkosti - prezradili by tým svoju polohu a tým mohli ohroziť vlastnú bezpečnosť.
Vlčie vytie môže obsahovať až 12 rôznych harmonických tónov. Keď vyje niekoľko vlkov dohromady, môže sa zdať, že ich je viac, než koľko ich v skutočnosti je. Vlci vyjú väčšinou v stoji, ale môžu pri tom aj sedieť alebo ležať.
Vlci vyjú z mnohých dôvodov. Najčastejším dôvodom vytia je zhromaždenie svorky pred lovom alebo po love, aby ich našla tá časť svorky, ktorá sa počas lovu oddelila. Dôvodom vytia po love môže byť aj oslava úspechu. Vyjú tiež pri poplachu (hlavne v blízkosti brlohu) a kvôli vzájomnej lokalizácii napr. v búrke, alebo na neznámom území. Keď sa vlk stratí, jeho svorka ho podľa hlasu pozná. Každý vlk totiž má vlastný špecifický spôsob vytia. Vlci tiež vyjú zo žiaľu (napr. kvôli smrti svojho partnera). A ako napísal RD Lawrence vo svojej knihe Trail of the Wolf: rovnako ako ľudia i vlci radi "spievajú".
Vytie slúži aj na komunikáciu medzi rôznymi svorkami. Vlci medzi vytím vždy nechávajú prestávky dlhé 20 - 30 minút, čo umožňuje iným svorkám počúvať ostatných. Keby túto pauzu neurobili, bolo by pre ostatné svorky ťažké zistiť, koľko svoriek sa v oblasti nachádza. To že každý vlk vyje inak tiež pomáha iným svorkám zistiť z koľkých jedincov je tá svorka zložená.
Vlci vyjú počas celého dňa, ale najčastejšie večer alebo skoro ráno. Vytie je častejšie v zimných mesiacoch, v období párenia a rozmnožovania. V máji a júni vyjú menej často než po zvyšok roka. V tomto období sú totiž vo svorke mladé šteňatá, ktoré sú veľmi zraniteľné. Preto sa svorka snaží neprezradiť miesto svojho pobytu, aby šteňatá neohrozili predátori ako medveď alebo puma.
Ostatná hlasová komunikácia
Okrem vytia môžu vlci kňučať, vrčať a štekať. Obzvlášť mladé šteňatá a podriadení jedinci často kňučia.
Vlci štekajú málokedy a väčšinou to býva len tiché "haf". Neštekajú teda súvisle ako psy. Šteknutie väčšinou býva varovný signál pre ostatných členov svorky. Štekajú tiež pri hre.
Vrčanie väčšinou súvisí s potýčkami a vyjadruje vyhrážku alebo domáhanie sa svojich práv v rámci hierarchie. Mláďatá často vrčí pri hraní. Iný význam má stupňovanie vrčania začínajúce kňučaním. To väčšinou vyústi v bleskový výpad proti rivalovi.
Ďalším zaujímavým zvukom je kňučanie a stupňovanie pišťania. Tieto zvuky sú spojené s vítaním, kŕmením mláďat, hrou a inými situáciami úzkosti, zvedavosti a prosenia.
Vizuálna komunikácia a sociálne správanie
Väčšina vizuálnej komunikácie vlkov je používaná na zdôraznenie vlastného postavenia alebo akceptovanie vyššieho postavenia iného člena svorky. To pomáha udržiavať svorku stabilnú a predchádzať konfliktom. I cez to však konflikty občas vznikajú. Konflikty najčastejšie vznikajú medzi kandidátmi na pozíciu alfy, keď alfa zomrie. Veľa konfliktov tiež vzniká v čase rozmnožovania.
Vlci používajú mnoho spôsobov ako vyjadriť svoje postavenie vo svorke. Ktorý vlk má vyššie postavenie sa dá rozpoznať podľa polohy jeho chvosta. Alfa obvykle nosí chvost zdvihnutý, zatiaľ čo podriadení jedinci nosia chvosty zvisle dolu. Vlci na najnižších pozíciách nosia chvost kolmo k zemi alebo stočený pod sebou. Podriadení často schovajú chvost medzi nohy keď sa priblíži alfa, čím uznávajú jeho nadradenosť. Pozícia chvosta tiež hovorí, akú má vlk náladu. Keď je sebaistý, drží chvost hore a keď je vystrašený, má chvost naopak skrútený pod sebou. Ak sa vlk chystá zaútočiť, jeho chvost je vo vodorovnej polohe.
Najbežnejšia poloha chvosta je kolmo dole.
Tiež poloha uší vyjadruje pozíciu v hierarchii alebo náladu. Alfa má vždy uši vzpriamené, zatiaľ čo nižšie postavení jedinci majú väčšinou uši pritisnuté k hlave, zvlášť keď sa priblíži alfa. Keď je vlk smutný alebo vystrašený, má uši pritisnuté k hlave a keď je naopak šťastný alebo sebaistý, má uši vzpriamené. Keď hrozí inému vlkovi, jeho uši smerujú dopredu.
K určeniu postavenia môže slúžiť aj stav srsti. Podriadený vlk má väčšinou srsť hladkú keď alfa srsť naježí. Naježená srsť znamená buď hrozbu alebo strach.
Vlci používajú aj veľa iných spôsobov, ako vyjadriť svoje postavenie vo svorke. Nižšie postavení jedinci vždy zdravia alfu tým, že sa prikrčia k zemi, sklopia uši a zľahka mu olížu ňufák. Toto správanie je veľmi podobné správanie mladých šteniat, žobrajúcich o potravu.
Keď sa stretne alfa samec s nižšie postaveným samcom, zostáva vzpriamene a nehybne stáť a uprene sa na neho pozerá. Jeho chvost je vodorovne a s chrbtom tvorí jednu líniu. Podriadený jedinec sa väčšinou prikrčí, pričom má chvost zvislo dolu, pomaly sa otočí od alfy, odvráti zrak a sklopí uši. Pri vážnejšom stretnutiu zatiahne kútiky úst, čím odhalí svoje zuby (výraz podriadenosti), šikmo natočí hlavu a pozerá sa na alfu. Tomu sa hovorí pasívna podriadenosť. Niekedy sa podriadený jedinec snaží alfovi obliznúť pysky, čo je aktívna podriadenosť.
Ak sa snaží podriadený vlk brániť autorite alfy, alfa sa snaží si svoju autoritu presadiť. Často mu k tomu stačí iba prísny pohľad. Vlci sa na seba totiž dívajú z očí do očí iba keď presadzujú svoju autoritu, alebo hrozí inému vlkovi. Ak pohľad nestačí, alfa vycerí zuby a začne vrčať. Keď sa chce na podriadeného vrhnúť, prikrčí sa k zemi. Dominantný jedinec tiež môže pre presadenie svojej autority pridržať ňufák podriadeného alebo položiť svoju prednú labu okolo jeho ramien. Ak je nižšie postavený vlk pripravený uznať jeho autoritu, ľahne si na zem a otočí sa na chrbát. Vyššie postavený jedinec tento akt berie ako ospravedlnenie.
Gestikuláciu a detaily postoja zvýrazňuje výrazná kresba srsti. Tmavý vrchol chvosta tvorí kontrast zvyšujúcej viditeľnosti a naznačuje, kde sa nachádza trasúci sa chvost (znak vzrušenia). Čierne pery zase kontrastujú z bielymi chlpmi na ňufáku a dolnej čeľuste. Na tvári je zvýraznená predovšetkým oblasť okolia očí. Uši sú pre zlepšenie viditeľnosti ohraničené tmavými chlpmi a vyplnené svetlými.
Pachová komunikácia
O tomto veľmi zaujímavom a pre vlky veľmi dôležitom spôsobe komunikácie toho zatiaľ nie je veľa známe. Za primárnu funkciu pachových značiek býva považované vyznačenie hraníc teritória. To však nie je ich hlavnou funkciou. Roger Peters ako prvý zistil, že hlavnou funkciou pachových značiek je vyznačenie teritória tak, aby členovia svorky vedeli, kde sa práve nachádzajú a ako sa dostanú tam, kam chcú ísť. Vďaka tomu môže svorka ľahšie využívať celé svoje teritórium. Pachové značky tiež pomáhajú členom svorky komunikovať keď je svorka rozdelená. Vlk vďaka nim môže zistiť napr. kde sa nachádza iný člen svorky alebo kto a kedy cez určité územie išiel. Značky tiež varujú votrelca, že územie je už obsadené a pomáhajú vlkom nájsť neobsadené územia.
Pachové značky na pravidelných cestách vlky udržujú tak, že každú oblasť svojho teritória navštívia približne raz za 3 týždne. Celé teritórium je posiate pachovými značkami. Aby značky boli nájdené ostatnými v čo najkratšom čase, sú koncentrované hlavne v okolí križovatiek a stôp.
Vlci majú hneď niekoľko pachových žliaz. Jedna sa nachádza na konci chvosta a je vyznačená cestičkou alebo škvrnou z tmavých chlpov. Druhá je v blízkosti ritného otvoru. Ďalšie sú medzi prstami na nohách (pach z týchto žliaz sa uvoľňuje pri hrabaní). Pach je u každého vlka iný (rovnako ako odtlačok prsta u človeka).
Iné druhy komunikácie
Vlci používajú ešte jeden spôsob komunikácie, ktorý je oveľa záhadnejší, než tie predchádzajúce. Funguje buď na princípe mimozmyslového vnímania, alebo aspoň za hranicami vnímania nášho. Bol pozorovaný len u zvierat žijúcich v zajatí (pravdepodobne preto, že voľne žijúce vlky prakticky nie je možné sledovať z takej blízkosti, aby boli vidieť detaily ich správania). Keď sa jeden vlk na niečo uprene zahľadí, ostatní reagujú tým, že začnú pozorovať rovnaké miesto. Pričom nevydávajú žiadne počuteľné zvuky a nemajú medzi sebou vizuálny kontakt. Najskôr väčšinou začnú reagovať podriadení jedinci a alfa až naposledy.